Kapitola 5 – Vyhľadanie
Ako sme kráčali dedinami v roku 1990 premýšľali sme nad domovom. Keď tu zrazu začujeme kone. Otočíme sa a za nami koč. Vystúpila z neho žena v zástere takže sme jej nevideli do tváre. Kočovníci nás hodili do vozu. Za niekoľko sekúnd sme zistili že je to naša princezná Fatma. A nemu to nedalo, musel jej to už povedať! Bez zaváhania začal hovoriť. Najprv som mu začal nadávať potom mi to už bolo jedno. A povedal: „chcem aby ste vy vedeli náš príbeh, začnem takto brat vymýšľal prístroj. Bol veľmi múdry tak mu to mozog nezakazoval. A on vymyslel prístroj. Také niečo ako tele portovanie. Ide sa do druhého času, vlastne ide o to, že toto všetko sa u nás už stalo!“ Princezná pozerala ako vydutá a on pokračoval. Až keď sme sa dostali do vašej renesancie. Sľubujem, že aj dostaneme znova stroj času do svojich rúk, zoberiem vás do nášho aktuálneho sveta. Princezná sa rozplakala a v tej chvíli sme nevedeli ako ju utešiť. Zvolal som že nemusí plakať že nájdeme cestu späť, že sa jej tu nechceme motať. A ona len zakrútila hlavou. Zopakoval jej to on a ona znovu len potriasla hlavou. Potom som sa jej spýtal čo sa vám stalo? Spravili sme niečo? Ak áno prepáčte naša princezná. Až po tomto sa usmiala a povedala nám že: „nemusíte byť smutný domov už máte odteraz vybavený u mňa. Povedala to kočovníkom že nech sa otočia a znovu zamiera k palácu, že k sestre pôjdu inokedy. Tak sa na nás opäť usmialo šťastie. Vždy bol dejepisne zameraný keď som sa zle učil chcel som vedieť aspoň niečo! Tak sa mu a i mne náš sen vyplnil. Uvidíme palác ešte pred rekonštrukciou našich „milých“ občanov. Než nájdeme spolu stroj času to bude veľmi dlho trvať, povedal, ale už nemal taký zlý dojem a pocit. Cítili sme sa ako keby sme tu vyrastali po boku. Dúfali sme, že zapadneme ale pravda bola iná... Pravda je že v každej dobe nie sú ľudia podľa predstáv.
