Kapitola 4 – Skládka

Po chvíli zistil, že tu má blízko aspoň jazero a keď bol blízko jazera uvidel hromadu smetí, došlo mu že je to skládka. Nemohol tomu uveriť, pretože tu nie sú ľudia. Povedal si, že možno tam nájdem nejaké oblečenie alebo iné potrebné veci. Ako to tak prehľadával našiel menšiu kopu striebra. A spomenul si že, ja som používal striebro dosť často. Ale nevedel si spomenúť či stroj času bol pozlátený. Ale zase bol rád že má aspoň jednu stopu. Každú chvíľu nachádzal nové a nové kúsky. Keď to bolo už márne tak uvidel muža. Ten muž som bol ja, jeho brat. Hrnuli sa mu slzy do očí. Vysvetlil som mu že stroj času som zobral ja a že bol na tejto skládke. Utvrdil som mu jeho domýšľanie. Seiji nemohol uveriť tomu že ma vidí a preto sa mi vyplakal na rameno. Keď sa upokojil, tak som mu povedal horšiu správu. Stroj času mi ukradli keď som kupoval niečo pod zub. Ale aspoň sa môžeš teraz nejesť do sýta. Poď, viem cestu von! Po ceste mu zvedavosť nedala a stála sa ma pýtal: „Ako si vedel kde som?“ Na jeho otázky som nereagoval. Teraz už viem aké je zlé niekoho ignorovať.  Upokojoval som ho, že najlepšie bude ak sa vrátime a nájdeme ten stroj. Zatiaľ ťa zoznámim s pár ľuďmi. Človek by nemal byť sám. Strávili sme tam noc a ráno sme vyrazili smerom na sever. Onedlho sme boli na námestí. Tie naše radostné tváre keď sme videli palác. Na to nikdy nezabudnem.  Veľkým oblúkom sa vyhli palácu aby ich princezná náhodou neuvidela. Seiji chcel, aby sme sa popýtali p domoch. Vlastne som nemal inú možnosť. Začali sme od veľkých miest až po tie malé. Po ceste som mu síce vysvetľoval že to nenájde ale bol plný nádeje vrátiť sa do rodného kraja. A keď sme prišli k domu vyzerali sme ako nekompletný: „prosím videli ste už mierne postriebrený stroj. S- Síce nič nedokáže ale je to rodinná pamiatka. Takto sme chodili dokiaľ nás nohy nezradili. 

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Prejsť na novú stránku!